V čase svojich školských čias a krátko potom som si idealizoval dedinské prostredie a častokrát som tvrdil, že by som tam niekedy rád išiel bývať. Síce som žil a dodnes žijem v mestečku, nie v žiadnom veľkomeste, ale aj tak sa oproti typickej dediny líši. Je o niečo civilizovanejšie, v pozitívnom i negatívnom zmysle tohto slova.
Nemyslel som tým, že by som chcel ísť bývať do hocijakej obce, predsa viacerí možno vieme, že obec, to nemusí byť práve krásna príroda ako z rozprávky, ale v mnohých prípadoch pod označením obec vidíme len vzdialené asfaltové cesty, dom na dome, no a to je celé. S dedinou majú spoločné len to, že majú ďaleký prístup k mestu a všetko od ruky, jeden obchod, jeden mestský úrad, jedna základná škola, jedna pracovná príležitosť a veľa krčiem. Čiže z tohto pohľadu nič, čo by človeka malo priťahovať, snáď len lacnejšie pozemky a nižšia cena za bývanie.
Ja som si však idealizoval prostredie, ktoré by bolo pri horách, veľa zelene, jazier a lesov, čerstvý vzduch, zaistené pracovné miesto a celkový pocit, akoby bol človek chránený v Raji pred špinou veľkomiest, pričom som vôbec nebol jediný .
• Nielen pred špinou v zmysle znečisteného vzduchu a smogu, ale aj pred tou týkajúcou sa mestského spoločenského zmýšľania a trendov, akými sú neustály stres a byrokratické vybavovačky, nečistota, strach, hluk a drogy.
Nejedenkrát som nasadol na vlak a cestoval dlhé kilometre na smer Kúty, kde máte každú zastávku mohutné lesy, pokoj, ľudia sa vám milo prihovárajú, skrátka tá naša idealizovaná predstava dedín. A aj pokiaľ som nešiel práve týmto smerom, tak som zasa vzal bicykel a navštívil okolité obce môjho bydliska. Ale jeden človek by neveril, ako za život môže postupne začať meniť svoje pohľady a názory.
Dnes som už o niečo starší, ale srdce mi za tým idealizovaným prostredím ešte zapiští, no v určitom zmysle to začínam chápať trochu inak. Napríklad nedávno som išiel spomenutým smerom na Kúty a vystúpil som v dedinke Bíňovce.
Privítala ma zeleň, ale inak doslova nič, pričom takéto dediny a je ich skutočne veľa, sú úplne odrezané od civilizovaného, kultúrneho života a miest, ako aj príležitostí, úradov, obchodov a zábavných podnikov niekoľko veľa dlhých kilometrov. Do takéhoto prostredia síce rád zavítam, ale čo by som tam robil celé roky? Začal som ľutovať ľudí, ktorí tam žijú ako aj to, že aj oni sú nútení prispôsobiť sa civilizácií, ale majú to oveľa ťažšie.
Takisto som nedávno zavítal na bicykli do Dolných Zeleníc a zalial ma ten istý pocit, pričom som naposledy povedal kamarátke, že do takýchto odrezaných miest by som nikdy bývať nešiel, dokonca som rád, že bývam v aspoň trochu „mestskom“ Leopoldove (blízko mesta Hlohovec).